Najúspešnejšia česká skupina predvedie u nás šou na scéne pripomínajúcej baňu.

Okrem desiatich českých miest zavíta Kabát 24. mája do Bratislavy. Open air megakoncert Dole v dole na štadióne Venglošovej futbalovej akadémie bude veľmi netradičný: scénu širokú takmer 50 metrov dotvoria štyri vetráky a šesť veľkých komínov, z ktorých budú šľahať plamene. Nebude chýbať ani svetelná a laserová šou, ani záverečný ohňostroj.

Skupina začínala v Tepliciach a okolí ako lokálna rocková kapela. Zlom v kariére nastal v roku 1991, keď im vyšla prvá platňa Má ji motorovou a hneď nato Živě. Zaujali, a tak s nimi podpísalo zmluvu vydavateľstvo Monitor/Emi, u ktorého vydali svoj prvý radový album Děvky, ty to znaj. Odvtedy už Kabát nepoznal nič iné ako úspech: z albumu Colorado sa predalo 100-tisíc kusov a výberový dvojalbum Suma sumárum pri príležitosti 10. výročia vyjdenia prvého albumu sa stal po mesiaci platinovým. V roku 2002 žala skupina úspech za úspechom: dlho očakávané turné Tour 2003, ktoré predstavilo niekoľko skladieb z pripravovaného albumu Dole v dole (dnes už štvornásobne platinový) sa stalo zároveň najúspešnejším turné v novodobých českých dejinách. Bolo dopredu beznádejne vypredané a kapelu zaradilo medzi najlepšie na domácom trhu. Chlapcov z Kabáta sme spolu s ich manažérom Petrom Volekom ešte pred veľkou šou vyspovedali.

Ste megaúspešná česká kapela. Nie je tých ocenení na vás trochu veľa?

Tomáš: Je to málo, my sme čakali viac.

Viac sa už ani nedá...

Tomáš: To vieš, že sa dá.

Ako vzniklo pomenovanie Kabát?

Ota: Vymyslel ho náš basgitarista a textár Milan so spolužiakom zo strednej školy. Bolo to ešte v dobách socializmu, keď sa cudzie názvy nemohli dávať. Názov bol v tom čase veľmi výstižný, lebo veľa ľudí menilo kabáty zo dňa na deň.

Kedy nastal ten zlom, že ste si povedali: hurá, sme slávni?

Tomáš: To nie sme ani teraz.

Milan: Sme s tým trochu opatrní, pretože my nežijeme v nejakom umelom svete, ale chodíme napríklad s robotníkmi na pivo do krčmy. Bývam v malej dedine a necítiť to tam. Ľudia nám to nedávajú najavo, berú nás úplne normálne a nepripomínajú nám, že sme slávni.

Poznali ste sa už predtým, ako ste založili kapelu?

Milan: Nikdy sme nepôsobili v žiadnej inej kapele ako v Kabáte. V tejto zostave fungujeme od roku 1990. Stretli sme sa a povedali sme si, že budeme slávni.

A aj sa vám to podarilo. Čo by ste poradili začínajúcej kapele?

Tomáš: Neexistuje žiadny zaručený recept na slávu.

Milan: Je to zhoda náhod. Tí ľudia si musia veriť, niekto by mal vymyslieť dobrú pesničku, pekne ju zaspievať a zahrať... Keď sa to podarí dať správne dokopy, funguje to.

Tomáš: Vyžaduje to trpezlivosť.

Milan: Kapela nemôže chcieť od začiatku hrať na zimných štadiónoch, najprv treba robiť niekomu predkapelu, vystupovať na festivaloch a potom to pomaly príde.

Nevznikajú medzi vami nezhody?

Ota: Musím si zaklopať, ale ani veľmi nie. Vieme si od seba odpočinúť. Keď sme dva mesiace na turné alebo nahrávame v štúdiu album, dáme si mesiac pauzu a nemusíme si každý deň volať.

Kto sa vám páči zo slovenskej rockovej scény?

Tomáš: Inekafe, s ktorými sme boli na turné, kde s nami hrali aj Horkýže Slíže. Páči sa nám aj No Name a IMT Smile.

Pepa: Mne sa páčia skôr slovenské speváčky. (Smiech.) Zo spevákov som vždy rád počúval Žbirku.

Čím prekvapí vaša šou?

Ota: Tým, že je to vonku, môžeme si dovoliť väčšie pódium a aj šou bude väčšia. Myslím si, že predkapely tiež zaujmú. Ak vyjde počasie, bude to super zážitok skoro na celý deň.

Milan: Postupne sme sa museli presúvať do väčších a väčších priestorov, keďže sa naši fanúšikovia už nezmestili do sál, kde sme hrávali.

Koľko ľudí očakávate?

Manažér: Netrúfam si odhadovať, ako to tu dopadne. Kapacita je 30-tisíc ľudí. Ale v Bratislave - vzhľadom na množstvo predaných platní na Slovensku - počet asi neprekročí 10-tisíc.

Máte čas aj na svoje partnerky?

Ota: Ja, Milan a Tomáš sme ženatí a Pepa s Radkom sú rozvedení a majú priateľky. Na svoje drahé polovičky si čas vždy nájdeme.

A čo fanúšičky?

Ota: Možno kedysi to bolo divokejšie, dnes ideme rovno z koncertu do hotela. Už sme sa trochu upokojili.

Ako to vyzerá na žúroch po koncertoch?

Ota: Manželky s nami jazdia, keď majú čas. Nič divoké to nie je. Keď ste na turné, nemôžete v kuse hýriť - po koncerte ani pred ním sa to nedá, lebo máte zodpovednosť voči ľuďom, ktorí prídu, a tým, čo šou pripravujú. Nemôžeme sa zničiť, musíme ísť na pódium pripravení.

Mávate ešte niekedy trému?

Ota: To sa ani nedá nazvať trémou, je to akési „nažhavenie“. Na pódiu prežívam čosi, ako keď skočíte bungee jumping.

Čo by ste robili, keby Kabát už nebol?

Pepa: Určite by som nešiel robiť do fabriky. Spieval by som ďalej. Ale ja si myslím, že Kabát tu bude ešte veľmi dlho a ľudí a kritikov budeme hnevať pekných pár rokov.

Máte radi slovenské publikum?

Pepa: Všade je to v podstate rovnaké. Ľudia sa prídu baviť, tancovať a zaspievať si.

Poznajú vaše piesne?

Ota: Na Slovensku nás poznali do platne Colorado a ďalšie dva albumy už nie. Od platne Go, Satane, Go sa to opäť nakoplo. Absolvovali sme tu jedno turné, takže posledné dve platne slovenské publikum pozná.

Čo by ste ešte chceli dosiahnuť?

Tomáš: Všetko. Vyhrať majstrovstvá sveta v hokeji aj vo futbale... Ale vážne. Slávik a Anděl sú dva rôzne svety - Slávik je od ľudí a o Andělovi rozhoduje porota. My si viac vážime Zlatého slávika. To druhé nás až tak nezaujíma. Teda okrem Milana, ten hovoril, že áno.

Milan: Skôr nás otravuje stále niekam cestovať. Ale zase, keď sa to skončí, bude nám to chýbať.

Ota: Prajem si, aby kapela vydržala čo najdlhšie a ešte sme nejaký ten piatok ľudí bavili.

Autor: Marína Markušová, casopis.markiza.sk; květen 2004