Česká super skupina Kabát zavítala (vďaka agentúre Staff)po dvoch rokoch absencie opäť aj do metropoly východu. Do troch štvrtín zaplnená hala Cassosport poskytovala jasný dôkaz o tom, že popularita tejto úderky vo východnom cípe Slovenska rozhodne nepoľavila, ba práve naopak. Ešte predtým, ako Pepa Vojtek a spol. odpálili svoju dvojhodinovú šou, sa pred zrakmi čosi vyše troch tisícok prítomných predstavili na obrovskej scéne, akú si v týchto zemepisných šírkach mohla doposiaľ dovoliť iba giganti Lucie dva predskokani. Úvod večera patril sympatickému zoskupeniu z Úvalov pri Prahe ktoré si vraví Divokej Bill. Aktuálne hviezdy letných rockových festivalov, s troma úspešnými albumami na konte sa v Košiciach predstavili vo skvelej forme (i keď líder Vašek Bláha sa nám po vystúpení zveril, že sa necítili byť veľmi vo svojej koži). Ich našliapnutý rock, kĺbiaci v sebe prvky punku, ska, írskej, či westernovej muziky bol skutočne skvelým otvárakom a ich vystúpenie aspoň pre mňa osobne najpríjemnejším zážitkom večera.

Vybrať si ako druhého predskokana, nitrianskych Horkýže Slíže bol zo strany Kabátu (respektíve zastupujúcej agentúry) skutočne pragmatický ťah. Kuko a spol., nech už je názor na ich produkciu akýkoľvek, sú v súčasnosti jednou z najpopulárnejších domácich formácii. Pohľad na obrovský dav fanúšikov skandujúcich lídrove ´pracovné´ meno tento fakt jasne potvrdzoval. Nitrančania si vďaka veľkej diere na domácom trhu pomaly, ale isto budujú status kultovej kapely, pričom sám Kuko je pre určitý okruh poslucháčov vyslovene ikonou. Chlapci odohrali svoj štandardne divoký, no na môj vkus až príliš vulgarizmami presýtený set, doplnený o frontmanovu striptízovú vložku, v rámci ktorého odzneli de facto ich najhitovejšie ´kúsky´ - "L.A.G. Song", "Vlak", "Brďokoky", "Horí ti maštaľ", "Malá Žužu"...

Hlavné hviezdy večera nastúpili na scénu po niekoľkominútovom, takmer v duchu E.B.M. sa nesúcom intre. Vojtek a spol. mali košické publikum na svojej strane už po niekoľkých tónoch, pričom aj napriek chrípkovej epidémii zúriacej vo vnútri kapely sa zo seba snažili dostať na pódiu maximum. Skvelú šou, ktorá bola vlastne prehliadkou najväčších hitov skupiny však necharakterizovali iba perfektné svetlá, no veľmi nerozumne ´vyhúlený´zvuk, ktorý divákom v prvých radách musel vyslovene spôsobovať fyzickú bolesť. Vzhľadom na to, že v zákulisí som zazrel niekoľko ľudí zo štábu, ktorý zabezpečuje aj koncerty Lucie nepredpokladám, že išlo o zámer zosadiť Motörhead z trónu najhlučnejšej kapely na svete, ale skrátka dôsledok toho, že sme boli svedkami prvého koncertu celej šnúry, a ten obyčajne vždy disponuje nejakými nedostatkami a kiksmi. Napriek tomu si myslím, že pán zvukár bol buď úplne hluchý, alebo skrátka netolerantný.

Muzika Kabátu je skôr, ako o nejakých závratných muzikantských výkonoch predovšetkým o pesničkách. Pesničkách pomalých, rýchlych i veľmi rýchlych, s textami zo života - veselých i vulgárnych... A tom bol vlastne aj košický koncert - o dvoch hodinách úprimnej zábavy, perfektnej svetelnej šou, strašnom hluku a nadšených fanúšikoch... It´s only rock´n´roll. Na záverečnej afterparty sa nám naskytla príležitosť položiť frontmanovi Kabátu - Jozefovi Vojtekovi zopár otázok.

Kabát je rozhodne zaujímavým fenoménom nesporne nie len na českej hudobnej scéne. Aj napriek nepriazni väčšiny tlačených médií a hudobných kritikov sa vám podarilo v Českej republike vypracovať na jednu z komerčne najúspešnejších formácií...

Asi je to tým, že robíme obyčajný bigbít pre ľudí, takže de facto vlastne ani žiadnu väčšiu reklamu nepotrebujeme. Ako sa vraví - dobrý tovar sa predáva sám. Zlé kapely sú odkázaní na masívnu reklamu v televíziách a tak podobne, dobrej kapele stačí, aby sa o koncertoch informovali fanúšikovia medzi sebou. Čo sa hudobnej kritiky týka - tá bola, mám pocit, vždy naklonená skôr alternatívnej muzike, klasický rockandroll, pesničky o maximálnej dĺžke tri a pol minúty, to jej zrejme nevonia.

Na druhej strane, elektronické médiá vám boli a zrejme stále sú naklonené priaznivo. Aspoň u nás možno vaše videoklipy zaregistrovať v celku často...

Ťažko povedať. Zatiaľ čo hudobní kritici sa cítia byť ťažkými intelektuálmi, pre ktorých je kapela ako my nezaujímavá, ľudia z televízii zrejme chápu, že nás ľudia majú radi a tým pádom nemá význam nás ignorovať.

Dovolím si však tvrdiť, že vo vašom prípade ten problém nespočíval ani tak v samotnej muzike - z vašej produkcie predsa možno vycítiť, že sa hlásite k tomu najlepšiemu, čo na bigbítovej scéne vzniklo, problémom boli skôr vaše texty.

Je známe, že ľuďom najviac vadí, keď im niekto povie pravdu do očí. Mnohí nosia na očiach ružové okuliare a neradí pripúšťajú, že ich vnímanie sveta nezodpovedá skutočnosti. Tým, že sme vyrastali v podmienkach blízkych skôr stredným vrstvám obyvateľstva, ľuďom, ktorí chodia do fabriky, odtiaľ do krčmy, potom domov a tak stále dookola, spievame o veciach z trochu iného pohľadu. Ťažko od nás tým pádom možno očakávať nejaké veľmi priaznivé myšlienky.

Nemáte ale pocit, že postupom rokov a rapídnym nárastom popularity ste dnes v mnohom už trochu nad vecou? Skrátka, že dnes už máte od tých stredných vrstiev dosť ďaleko?

Ja si myslím, že k nim máme stále veľmi blízko. Aj napriek tomu, že robím muziku už dvanásť rokov - nezískal som na ňu žiaden inžiniersky titul, v tomto smere som sa vôbec nezmenil. Nehrám sa teraz na ´veľkého speváka´. Ani peniaze, ani tá pomyselná česko-slovenská ´sláva´ nikoho z nás nezmenila.

Čiastočne však zrejme áno. Vy sám ste v poslednom období dostali ponuky byť aktívnym aj na inom ako bigbítovom poli, čo možno do nemalej miery nesporne vnímať ako dôsledok tej obrovskej popularity Kabátu. Takisto ste začali byť atraktívnym pre bulvárnu tlač, ktorú tí ´bežní´ rockeri veľmi nezaujímajú...

Ak narážate na moje aktivity v rámci muzikálu - to je úplne iná kapitola, ktorá s Kabátom nemá žiadnu súvislosť. Čo sa bulváru týka, rozhodne nepatrím medzi tých, ktorí by za každú cenu vyhľadávali príležitosť dostať sa na titulné stránky Story a podobných plátkov. Osobne bulvár neznášam. Mám pocit, že také články môžu písať iba ľudia, ktorí trpia nejakým mindrákom a ohováraním druhých si ho liečia. Respektíve uverejňujú absolútne neoverené informácie... Mimochodom, prednedávnom som podal trestné oznámenie na časopis Spy, ktorý o mne popísal znôžku nehoráznych lží, a to takým spôsobom, že tentoraz ma to už nenechalo chladným. Som si istý, že ten spor vyhrám.

Keď sme už ´zabŕdli´do vašich textov... Pokiaľ mám dobré informácie, tieto vznikajú vždy až vo finálnej fáze nakrúcania albumu, keď už je samotná nahrávka na svete. Tým pádom je potom názov albumu, či pilotného singla de facto do poslednej chvíle neznámy...

(smiech) To je náš štýl práce, na ktorý sme zvyknutí. Zvyčajne na poslednú chvíľu, keď už na nás predsa len tlačia termíny, tak začne pracovať mozog na oveľa vyššie obrátky, a vtedy človeku prichádzajú na um veci, ktoré by za normálnych okolností určite nenapadli. V našom prípade prebieha nakrúcanie Vo chvíli, keď na nás začne tlačiť vydavateľ s termínmi, tak to narýchlo dorobíme a je to.

Kabát prešiel za tých viac, ako desať rokov svojej existencie viacerými vývojovými štádiami, od kryštalizácie hudobného štýlu - mnohí si určite ešte pamätajú vaše trashmetalové začiatky, až po transformáciu z klubovej kapely skupinu, ktorá zapĺňa aj tie najväčšie haly. Ktoré obdobie v histórii skupiny považujete vy osobne za kľúčové?

Asi to, keď sme sa rozhodli od podlahy zmeniť systém fungovania manažmentu, propagácie kapely, merchadisingu, koncertov a tak. Niekoľkokrát sme vymenili manažéra, prehodnocovali sme systém komunikácie s médiami... Aj preto považujem za najväčší zlom obdobie po vydaní albumu "Mega Hu", keď sme začali spolupracovať s agentúrou Pink Panther, ktorá nám začala zabezpečovať takéto veľké koncerty. Naši fanúšikovia si už zvykli, že radšej budeme koncertovať iba raz v roku, ale z veľkou výpravou tak, že naše vystúpenia pre nich budú predstavovať ozajstný zážitok. Je to nesporne lepšie, ako jazdiť desaťkrát do mesiaca po rôznych kluboch a malých hádzanárskych halách. Okrem toho, takto je o nás oveľa väčší záujem, ako keby sme koncertovali počas celého roka.

Asi to, keď sme sa rozhodli od podlahy zmeniť systém fungovania manažmentu, propagácie kapely, merchadisingu, koncertov a tak. Niekoľkokrát sme vymenili manažéra, prehodnocovali sme systém komunikácie s médiami... Aj preto považujem za najväčší zlom obdobie po vydaní albumu "Mega Hu", keď sme začali spolupracovať s agentúrou Pink Panther, ktorá nám začala zabezpečovať takéto veľké koncerty. Naši fanúšikovia si už zvykli, že radšej budeme koncertovať iba raz v roku, ale z veľkou výpravou tak, že naše vystúpenia pre nich budú predstavovať ozajstný zážitok. Je to nesporne lepšie, ako jazdiť desaťkrát do mesiaca po rôznych kluboch a malých hádzanárskych halách. Okrem toho, takto je o nás oveľa väčší záujem, ako keby sme koncertovali počas celého roka.

Podľa môjho názoru je našou výhodou práve to, že máme svoju tvár. Keď raz mám rád povedzme Iron Maiden, tak si kupujem ich albumy preto, že viem, že vždy hrajú a znejú ako Iron Maiden. Ak budú mať ambície znieť povedzme ako Judas Priest, tak to si radšej kúpil Halforda.

Napriek tomu chcete povedať, že nikto z kapely nemal počas tých rokov snahu o nejakú výraznejšiu zvukovú modernu? Je to síce len taký fragment, ale keď sa dnes pred vašim nástupom na pódiu spustilo to elektronické intro, v kombinácii s tou futuristickou scénou som mal pocit, akoby som bol skôr na koncerte Marilyn Manson...

Aj o tom bude náš nový album. Tým, že sme ho pomenovali "Dole v dole", chceli sme, aby tie skladby aj po zvukovej stránke vystihovali atmosféru bane, ťažkej práce, podzemného sveta. Keďže album ešte oficiálne nevyšiel, nemalo význam zaradiť do koncertného playlistu viac noviniek, pretože by ich poslucháči jednoducho nepoznali. Radšej sme teda z prevažnej miery stavili na staršie pesničky.

Nemáte vy osobne pocit, že ten veľký dopyt fanúšikov po kapele vás dotlačil do dimenzií, ktoré, povedal by som, vzhľadom na vašu produkciu nevytvárajú pre ňu prirodzené prostredie? Mám na mysli trebárs práve takéto veľké koncerty s obrovskou scénou a podobne. Mám totiž pocit, že mnohí vás stále vnímajú skôr ako ´ľudovú´ kapelu...

Viem, ako to myslíš. Ako keby Moravanka hrávala na futbalových štadiónoch (smiech). Podľa môjho názoru však práve toto je systém, ktorý je pre poslucháčov najzaujímavejší. Koncerty v kluboch sú síce pekné, no oni tie kluby sú na druhej strane všetky rovnaké a nedokážu pohltiť viac, ako maximálne pár stoviek ľudí. Nehovoriac už o tom, že ani samotná kapela nemá na tak malom pódiu veľký priestor urobiť ľuďom nejakú šou. Tak tam len tak stojí, za hodinu a pol je koniec a ide sa domov... Takto by sa na nás prišli pozrieť najviac tak raz, zatiaľ čo takáto veľká scéna ponúka nie len hudobný, ale i vizuálny zážitok.

Necítili ste sa byť niekedy tak trochu v pozícii outsiderov vzhľadom na to, že nepochádzate z hlavného mesta? Teplická scéna je síce v celku pestrá a známa, no napriek tomu...

Nemyslím si, že je dôležité, či človek pochádza z hlavného mesta, alebo nie. Áno, v Prahe človek nájde oveľa lepšie pracovné príležitosti - je to predsa len veľké mesto v ktorom pôsobí množstvo rôznych firiem. Podobne je to zrejme aj u vás, zatiaľ čo v Bratislave si ľudia žijú na relatívne slušnej úrovni, čí ďalej na východ, tým je väčší problém prácu zohnať, že? Ja som sa presťahoval do Prahy ako z pracovných, tak z rodinných dôvodov. Keď človek odvádza kvalitnú prácu, nájde ten správny know-how, je naozaj jedno, odkiaľ pochádza.

Máte pocit, že kapela vo vašej pozícii má vôbec možnosť zájsť v týchto podmienkach ešte niekam ďalej?

Ja si myslím, že sa vždy dá ísť ďalej. Ešte pred pár rokmi sme si s chlapcami vraveli, že by bolo skvelé, keby sa nám jedného dňa podarilo vypredať zimný štadión. No a dnes vypredávame väčšinu koncertov v halách... Momentálne máme ambície skúsiť preraziť v blízkom zahraničí - najmä v Poľsku, ktoré je k nám zrejme vo viacerých aspektoch najbližšie. Amerika, či Nemecko - to nehrozí, o tom ani nesnívame. Neviem si totiž predstaviť, ako by sme prekladali naše texty, kde sa to často krát hemží nárečím do anglického, či nemeckého jazyka. Asi by ich potom nikto nepochopil. Naše šance sú skôr v tom východnom sektore. Poľsko, či Ukrajina sú podľa mňa dosť silné odbytiská.

Autor: Igor Petruška, www.cassovia.sk; 10.10.2003